CZ / ENG

Jak to vidí

Petra Debnárová: Augmented Textiles Lab

Může být textil augmentovaný? Možná bude muset, píše Petra Debnárová, absolventka oboru Textilní tvorba na pražské UMPRUM a Color and Trim designérka ve Škoda Auto. Svou diplomovou práci pojala experimentálně. Spolu s kritikou dopadu textilního průmyslu v ní totiž zkoumala i možnosti, jak takovým problémům zabránit. Jako možnou cestu vidí augmentovanou realitu. Virtuální svět se tak může stát nedílnou součástí módního průmyslu a možná i zabránit těm nejhorším dopadům nastávající krize. 

 

Petra Debnárová: Augmented Textiles Lab

Text: Petra Debnárová • Foto: Archiv autora


 

Textilný design má v Česku veľkú tradíciu. UMPRUM síce o trochu kratšiu povesť ako samotná slávna česká produkcia látok, ale stále je to popredná umelecká inštitúcia v zemi. Keď som v Ateliéri Textilnej tvorby, pod záštitou Jitky Škopovej začala pracovať na svojej diplomovej práci, nechcela som zostať dlžná ani tradícii remesla, ani vízii a progresu, ktorý škola podnecuje. Mojou hlavnou otázkou teda bolo: ako môžem spojiť súčasné technológie, tradíciu remesla a dokončiť školu?

 

 

Vznikol tak špekulatívny projekt o nie tak vyšpekulovanej budúcnosti. V takej, v ktorej je ekológia nie trendom, ale nutnosťou a otázkou prežitia.

Ekologická kríza sa dotýka úplne všetkých. A ja mám pocit, že designéri by mali stáť v prvej línii s nápadmi a naozajstnou zodpovednosťou za svoju tvorbu, a tiež dostatočnou odhodlanosťou zmenu navrhnúť. Textilný design nie je výnimkou. Veď textilný priemysel je jeden z najviac poškodzujúcich priemyslov na svete. Zaťažuje životné prostredie prakticky každým krokom svojej existencie. Od produkcie, ktorá je extrémne náročná na používanie chemikálii a kvantá vody, po odpad, ktorý vzniká už viac nepoužívanými látkami. Udržateľnosť by tu mala byť jasnou odpoveďou!

Mojím cieľom bolo vytvoriť kolekciu textílií, s čo najmenším dopadom na životné prostredie, ako sa len dá. Uvažovala som nad tým, čo všetko udržateľnosť pri tvorbe textilu znamená, a prišla som na toto: sú to lokálne pestované plodiny, ako napríklad ľan, lokálna produkcia, a obmedzenie procesov či redukcia chemikálií. Redukcia sa stala najdôležitejším v mojom projekte –⁠ vynechanie najškodlivejšej časti procesu výroby látky –⁠ farbenie, potisk etc. Pri tejto post-produkcii sa využíva obrovské množstvo vody a ak vezmeme v úvahu štúdie, ktoré hovoria o jej nedostatku už v roku 2050, je to vpodstate nutnosť. Minimalizovaním procesu vznikne vlastne nefarbená textília. Takéto textílie ale nie sú biele. Odpovedajú farbe suroviny, z ktorej boli vytvorené. Osobne som si vždy predstavovala budúcnosť bielu. Ale teraz mám pocit, že je skôr naturálna, prirodzená, off-white. Nefarbené textílie sa pomaly stávajú veľkým trendom a “undyed” kolekcie oblečenia môžeme vidieť v obchodoch už teraz.

V práci som pokračovala v navrhovaní kolekcie z nefarbeného ľanu. Nechala som si utkať kolekciu žakárskych tkanín, ktorých minimálny vzor je iba jemne vtkaný zmenenou štruktúrou v látke. Zároveň som stále hľadala spôsoby, ako by som mohla aplikovať farby, dezény a celkovo vizualitu, na ktorú sme zvyknutý, bez použitia tradičných techník. A s čo najmenším dopadom na životné prostredie.

 

 

Nepoužívanie tradičných techník znamená použitie nových technológií. Akosi prirodzene som vybrala AR –⁠ augmentovanú realitu. Je to rozšírená realita fyzického sveta aplikovaná v digitálnej vrstve, ktorú je možno vidieť prostredníctvom aplikácií v smartphonoch a v budúcnosti aj cez smartglasses. Jeden z rozsiahlych výskumov inovatívneho centra SPACE 10 avizuje, že éra smartphonov končí a na úsvite sú práve technológie ako augmentovaná realita, hlasom ovládaná technológia. Táto technológia vpodstate úplne naplnila moju ideu aplikácie vizuality iným spôsobom ako tradičnou technikou tlače alebo farbenia na látku!

 

 

Môže byť ale textil augmentovaný? Ako sa dá spojiť niečo tak taktilné a tradičné ako ľanová látka a tak súčasné ako digitálna rozšírená realita? V projekte som využila technológiu marker-based AR, kde markery slúžia ako záchytné body pre projektovanie digitálnej vrstvy na fyzický materiál. Ako mapu navrhujem jednoduchých vzor krížikov, ktorý symbolizuje informáciu, je to jej ikona, piktogram. Intuitívne označuje miesto, kde je uložená informácia, vytvára hranice digitálneho ekosystému, ktorá sa v budúcnosti možno raz zmaže. 

Dôležitým krokom bola tvorba appky, cez ktorú dokážem AR na textil namapovať a tiež digitálnu vrstvu sprostredkovať. Má názov TARA - textil + AR a vytvorila som ju spolu s kamarátom Michalom Falom. Jedným z najväčších problémov bola základná vlastnosť textilu –⁠ nerigidnosť povrchu. Súčasné aplikácie marker-based AR sú určené často pre papiere či steny. Látka nie je nikdy dokonalá, nikdy pravidelná, nikdy hladká ako papier. Tento problém som ale vyriešila čo najkontrastnejšou farbou krížikov –⁠ čiernou.

 

 

Posledným krokom bolo preskúmať vody digitálnej materiality, ktorú môžem na látku aplikovať. A v tomto bode bola moja práca najzaujímavejšia. Keďže som sa snažila nahradiť klasickú textilnú post-produkciu, napodobnila som jej princípy aj v digitálnom materiály. Navrhla som digitálne látky, v ktorých iba kolorujem vzory vytkané na látke a ďalej ich ilustratívne rozvádzam. Alebo som vytvorila jednofarebnú digitálnu textíliu, ktorú aplikujem na tú nefarbenú prírodnú. Pracovala som s myšlienkou aplikovať vizuálne iné materiály na tie fyzické, napríklad, čo ak by som namiesto prírodného ľanu videla drahý zelený zamat, alebo leský hodváb? Alebo, čo ak by som mohla vytvoriť úplne nový materiál? Čisto digitálny, sureálny, v reálnom svete neexistujúci, vytvorený v 3D programe.

Tri fázy práce –⁠ tvorba materiálu, nefarbeného, neupravovaného, tvorba aplikácie, cez ktorú možno vizualitu ponímať a tvorba virtuálnej substancie v digitálnom prostredí –⁠ vytvárajú dva spôsoby videnia augmentovaných textílií. Môžem vidieť textil, bez AR, v jeho čistej podobe, v jeho surovosti a prirodzenosti, bez farby, bez vzorov, bez obrazovosti, ktorou sme prehltení. Alebo môžem použiť augmentovanú realitu a materiál pozorovať s rozšírenou digitálnou vrstvou, celou parádou a farebnou vizualitou. Bude to teda otázka voľby užívateľa. Či prijať skutočnú vizuálnu povahu materiálu, ktorá by sa mohla niekomu zdať nudná, alebo  pokračovať v súčasnom nastavení a prijať “neskutočný” virtuálny materiál. Tiež si viem predstaviť, že užívateľ bude mať možnosť si v aplikácii sám meniť nastavenie materiálu. To by sa mohlo stať ešte urdžateľnejším riešením, pretože sa látka vie takto veľmi jednoducho prispôsobiť meniacim sa trendom. Namiesto navrhovania, kupovania a vyhadzovania systému by sme mohli uvažovať nad nakupovaním nových a nových vizuálnych identít cez aplikácie a základný materiál by zostával rovnaký. Čo ak by sa menila len digitálna estetika, koľko materiálu a zdrojov by sme ušetrili?

 

 

Ak nastane možnosť voľby pre užívateľa, ak si bude sám môcť kedykoľvek zmeniť design materiálov okolo seba, aká bude potom rola designéra? Stane sa samotný užívateľ designérom? A čo je vlastne rola textilného designéra v budúcnosti? Budeme vytvárať len nástroje, už nie samotné návrhy? Myslím, že všetky povolania sa časom premenia, presunú do iných disciplín, alebo budú obsahovať rovno niekoľko disciplín naraz. Možno sa z textilného designéra stane programátor, ekologický aktivista a materiálový konzultant. Myslím, že v budúcnosti, viac ako navrhovať a presadzovať svoje záujmy, svoje vlastné autorské videnie bude potreba navrhovať reálne riešenia veľkých problémov, ktoré nás ako spoločnosť čakajú. Bude treba navrhovať menej, v nádeji zjednodušiť život a neprispievať k tvorbe ďalšieho odpadu. Dúfam, že textilný designér bude v budúcnosti navrhovať princípy, systémy, riešenia, naše najbližšie prostredie v kolektívnom dialógu, s udržateľnosťou ako najzásadnejšou prioritou.

Môže byť textil augmentovaný? Možno bude musieť byť. Možno sú to práve digitálne technológie, ktoré dokážu zmierniť dopady antropocénu a veľkej ekologickej krízy, ktorou práve prechádzame.

 


Petra Debnárová vystudovala Textilní tvorbu na pražské UMPRUM, momentálně pracuje jako Color and Trim designér ve Škoda Auto. Považuje se především za materiálového designéra, ráda pracuje v interdisciplinárním prostředí a vidí smysl v propojování řemesla a technologií.

 

 

16. 8. 2021

Komentáře

PŘEDMĚTAUTORDATUM

Zobrazit vše Zobrazit vybrané Vložit příspěvek



Související články

Jak to vidí
Michaela Solnická: Kolik domů, tolik žen

Všímáme si
Hračky pro děti a kočku

Všímáme si
Nadchází věk hub?

Michaela Solnická: Kolik domů, tolik žen Hračky pro děti a kočku Nadchází věk hub?

© Copyright 2013 Happy Materials, s.r.o.
Obsah časopisu je chráněn autorským zákonem.
Kopírování a šíření článků včetně fotografií bez souhlasu vydavatelství je zakázáno.
Design © Helena Jiskrová
Tvorba webu: NETservis s.r.o.